Prof. Jozef Baďurík, Mgr. Eva Benková, Univerzita Komenského v Bratislave

Pomerne dlho sa medzi historikmi predpokladalo, že počiatky vinohradníctva a vinárstva na území dnešného Slovenska súvisia s Rimanmi, alebo presnejšie s ich prítomnosťou v strednej Európe. V čase rozmachu svojho impéria v provinciách na území dnešného Nemecka (Germánia), Rakúska (Norikum) a Maďarska (Pannónia) začali pestovať vinič. Zo spomínaných provincií sa dostal aj severnejšie nad Dunaj. Táto téza prestala platiť, keď v priebehu druhej polovice 20. storočia pomohli historikom vinohradníctva pri spresňovaní počiatkov vinohradníckej kultúry úspešné výskumy archeológov. Najmä vďaka nim môžeme posunúť tieto počiatky ešte hlbšie do minulosti, minimálne o jednu civilizačnú etapu skôr.

Keltská civilizácia a vinohradníctvo

mapa  Najstaršie dejiny pestovania viniča na našom území približujú výsledky archeologických výskumov. Na malokarpatskom hradisku Molpír neďaleko Smoleníc, ktoré vybudoval ľud kalenderberskej kultúry v polovici 7. storočia pred Kristom, sa našiel nález siedmich vinohradníckych nožíkov a hlinenej zásobnice na víno. Archeológovia predmety datovali do obdobia 7. a 6. storočia pred Kristom. Strategická poloha tejto lokality z halštatskej doby nachádzajúca sa neďaleko obchodných ciest, umožnila vtedajším obyvateľom podieľať sa na rozsiahlej výmene tovarov. Vzácnosť a jedinečnosť tohto nálezu nás oprávňuje uvažovať o tom, či pestovanie viniča a výroba vína patrili k domácim činnostiam osadníkov, alebo sa tento nápoj na juhozápadnom Slovensku objavil ako výhodný konzumný artikel európskych obchodníkov s vínom ?

Nech je odpoveď akákoľvek, faktom bolo, že víno sa stalo súčasťou kultúry starej doby železnej a postupom času zaujalo stabilnú pozíciu v agrárnej výrobe v oblasti stredného Dunaja a aj našej krajiny. S príchodom keltskej civilizácie do Karpatskej kotliny sa vinohradnícka tradícia v dobe laténskej upevnila. Už v 6. a 5. storočí pred Kristom si Kelti obývajúci západnú a časť strednej Európy víno veľmi obľúbili, v dôsledku čoho sa medzi západným halštatským regiónom a mediteránnymi oblasťami rozvinuli aktívne obchodné styky. Víno dovážali kupci po splavných riekach loďami alebo ho prevážali po súši na vozoch. V tom čase boli jeho hlavnými dodávateľmi grécki kolonisti, sídliaci v dnešnom južnom Francúzsku, Etruskovia z centrálnej a hornej Italie, ale aj kupci z Venetie (Benátska). Obchod zohrával v hospodárskom a ekonomickom živote keltských kmeňov rozhodujúcu úlohu. Migračné pohyby v 5. storočí pred Kristom zapríčinili dočasný úpadok týchto obchodných vzťahov. Pomery sa opätovne ustálili v čase budovania opevnených sídiel (oppíd) v strednej Európe. Kelti sa na našom území začali usadzovať v priebehu 5. storočia pred Kristom. Vďaka ich pozitívnemu vzťahu k pitiu vína sa aj tu začalo rozmáhať pestovanie viniča. Dôkazom sú nálezy hlinenej nádoby na víno, vinohradníckych pracovných nástrojov a cedidla na víno z 2. storočia pred Kristom, nájdené na Devíne. Ďalej sa našli črepy a fragmenty nádob na víno objavené v priestore Devínskej Novej Vsi. Nálezy vinohradníckych nožov, ktorých tvar svedčí o postupnom preberaní antických tradícií, sa našli aj v chotári Chotína a v oppide Pohanská pri Plaveckom Podhradí. Fľaškovitá nádoba z prelomu letopočtov nájdená v Bratislave je ďalším dokladom vinohradníckej výroby a obchodu s jej produktom. Veľký vplyv na rozvoj keltského vinohradníctva a pestovateľskej technológie mali teda úzke styky s rímskym impériom. Romanizácia Keltov sa viditeľne začala prejavovať v 1. storočí pred Kristom. Dôvodom bol neustály kontakt s rímskou civilizáciou, postupné prenikanie do hospodárskych štruktúr ríše a presadzovanie vojenských a ekonomických záujmov Rimanov v stredodunajskom priestore.

misa   misa2 O živote keltského etnika v priestoroch Podunajska a ich vzťahu k vínu, nemáme veľa písomných správ. Istú predstavu si môžeme utvoriť prostredníctvom diel významných antických autorov. Tí sa zmieňujú najmä o keltských kmeňoch obývajúcich západnú Európu. Diodoros Sicílsky (90 – 30 pr. Kr.) v diele Historická knižnica zaznamenal svoje poznatky o spôsobe obchodovania Keltov s vínom. Žiadostivosť v pití tohto nápoja ich neodradila ani od toho, aby za jednu hlinenú nádobu naplnenú vínom zaplatili jedným otrokom. Návyky Keltov v pití vína zaznamenali viacerí starovekí rímski a grécki spisovatelia. Keltov vyobrazili v pití ako dychtivých a nestriedmych. Podľa Diodora, Kelti milovali víno nadovšetko. Tí zámožnejší ho pili vodou neriedené a korenené rôznymi esenciami. Aj podľa Plínia Staršieho (23 – 79) konzumovali čisté víno. Poseidonios z Apameie (135 – 51 pr. Kr.) zaznamenal, že bohatí Kelti zvyčajne pili víno dovážané z Itálie alebo z okolia Massalie. Chudobnejší sa museli uspokojiť s domácou medovinou alebo pivom. V opitosti sa vraj správali ako odtrhnutí z reťaze. Najmä neskoro antickí historici Cassius Dio ( (2. stor.) a Eutropius (4. storočie) spomínali, že Kelti v Pannónii dorábali údajne veľmi kyslé, nekvalitné víno. Zrejme táto nepríjemná vlastnosť nápoja bola jedným z dôvodov dovozu vína z južných (stredomorských) krajín. Aj malá početnosť archeologických nálezov dosvedčujúcich pestovanie viniča Keltmi na našom území pravdepodobne odzrkadľuje reálny rozsah vinohradníckej výroby. Práve tunajšie menej priaznivé podnebie a nedostatočné znalosti osadníkov v pestovaní viniča hroznorodého, mohli spôsobiť výrobu menej kvalitného vína a prinútiť Keltov kupovať kvalitné vína od Rimanov. Naše domnienky korešpondujú aj so svedectvami historikov Cassia Dia a Tacita. Prvý z nich videl neúspech obyvateľov Pannónie v pestovaní viniča hroznorodého v nepriaznivejších klimatických podmienkach. Z Tacitových vyjadrení zasa vyplýva, že vinič a obchod s vínom poznali najmä obyvatelia žijúci v blízkosti Dunaja.

Rozmach vinohradníctva v rímskej dobe

Intenzívnejšie sa pestovaniu viniča venovali Rimania, ktorí si už v prvom storočí po Kristovi svojou expanzívnou politikou v strednom Podunajsku postupne budovali opevnené centrá ako boli Vindobona, Carnuntum, Brigetio, Aquincum a vojenské tábory Rusovce (Gerulata). Ďalej to boli predsunuté rímske pevnosti (Bratislava – Devín a Iža-Leányvár, pri Komárne), rímske stanice – Stupava, Bratislava-Dúbravka, Cífer-Pác, Milanovce. Hospodársky život v susedstve hraníc s Rímskou ríšou, konkrétne s rímskymi provinciami Pannónia a Norikum, tak zaznamenal výrazný pokrok. Na naše územie tak oveľa ľahšie prenikali poznatky o kultivácii viniča a výrobe nápoja z neho. V prvom storočí rímskeho cisárstva nastali priaznivé spoločenské a hospodárske podmienky pre rozvoj vinohradníctva v Rímskej ríši, čoho dôsledkom bolo rozsiahle zakladanie viníc.

Územie dnešného Slovenska neskôr postupne osídľovali germánske kmene. Na juhozápade krajiny vzniklo Vanniovo kráľovstvo. Vyznačovalo sa závislosťou a vazalským pripútaním k Rímskej ríši. Výhodnou pre jeho prosperitu bola jeho poloha na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty. Čulé obchodné kontakty medzi antickým svetom a „Barbaricom“ dosvedčuje napr. aj náhrobok so životopisom obchodníka Quinta Atilia Prima v Boldogu pri Senci z konca 1. storočia. Víno sa naďalej do stredoeurópskych oblastí dovážalo. Pre rozvoj vinohradníctva u nás mali význam samotní vojaci usadení v rímskych hraničných pevnostiach, ale aj rímske civilných osadách, kde sa vinič pestoval..

Z dejín starého Ríma je známe, že víno sa v prvom storočí stalo dôležitým obchodným činiteľom. Ovplyvňovalo aj celkovú hospodársku situáciu v Rímskej ríši. V období po zániku Pompejí, ktoré boli hlavným centrom obchodu s vínom, obyvatelia impéria začali vysádzať vinič na takmer každej poľnohospodársky využiteľnej pôde. Touto skutočnosťou prišlo poklesu pestovaných plôch obilia a napokon k zníženiu jeho zásob. Vtedajší cisár Domicián sa snažil problém riešiť vydaním ediktu, zakazujúcim zakladanie nových viníc v Italii. Zároveň nariadil aj redukciu viníc v provinciách o polovicu. Tieto nariadenia vyvolali veľkú nevôľu. V životopisnom diele o rímskych cisároch nám to sprostredkoval rímsky historik Suetonius (70 – 130). Dokonca v úryvku z dobového letáku sa samotný vinič vysmieva nerozumnému konaniu cisára. Zákaz sledujúci v prvom rade politické záujmy bol ignorovaný a neúčinný. Domiciánov edikt napokon zrušil roku 280 cisár Marcus Aurelius Probus (276 – 282). Práve on sa zaslúžil o povznesenie pestovania viniča. Pre mnohých sa stal otcom a zakladateľom európskeho vinohradníctva, keď podľa Vopisca umožnil Galom, obyvateľom Hispánie a Británie venovať sa vinohradníctvu. Bol to údajne on sám, ktorý zasadil vinič v pohorí Fruška Gora blízko Sirmia v Ilýrii. Ďalšie a podobné informácie nachádzame aj v diele Eutropia, podľa ktorého cisár M. Probus umožnil pestovanie viniča a jeho spracovanie aj Panóncom. Aj ďalší dejepisec Aurelius Victor (320 – 390) tieto zásluhy cisára Proba v rozvoji podunajského vinohradníctva rovnako potvrdil.

Z obdobia prvých štyroch storočí po prelome letopočtov sa na našom území našli viaceré archeologické nálezy poukazujúce na spätosť miestnych obyvateľov s vinohradníckou kultúrou. V Kostolnej pri Dunaji sa na germánskom nálezisku našli kráľovské nádoby na ochutnávku vína (kantharos a skyphos) z prvého storočia po Kristovi. Podobná strieborná čaša na pitie vína pochádza z hrobu bohatého germánskeho kniežaťa z prvej polovice 1. storočia v archeologickej lokalite pri Zohore. Dôkazom exportu vína z Rímskej ríše do severných provincií, sú tiež čaše nájdené v Očkove pri Novom Meste nad Váhom. Víno bolo pre Rimanov ľudovým nápojom a súčasťou ich každodenného života, čo dosvedčujú figúrky Bakcha z 2. storočia a rímsky náhrobný kameň z 2. – 3. storočia s vyobrazením scény pitia vína otrokmi. Viacero ďalších pamiatok sa našli v blízkosti Komárna, na mieste Leányvár, kde sa nachádzal opevnený rímsky tábor. Germánsky kniežací hrob v Strážach (dnes časť Krakovian) pri Piešťanoch obsahoval pohrebný inventár, kde sa medzi inými vzácnymi predmetmi našiel aj skyphos s motívmi rímskeho boha vína Backhusa.

Mnohé archeologické nálezy dosvedčujú priame kontakty našich predkov s vinohradníctvom už od doby halštatskej, čím jednoznačne potvrdzujú, že v širšom priestore stredného Dunaja sa víno tešilo značnej obľube už pred príchodom Rimanov. Tí sa spočiatku podieľali na šírení vinohradníckej kultúry na našom území prostredníctvom obchodu s Keltmi. Po zriadení vojenských posádok na rímskej (dunajskej) hranici, tu sami zakladali vinohrady a dorábali vlastné víno. So zánikom Rímskej (západorímskej) ríše vinohradníctvo celkom neupadlo, ale pokračovalo v nových podmienkach. V piatom storočí vinohradníctvo zohrávalo neodmysliteľnú a trvalú úlohu v agrárnej výrobe strednej Európy. V správe o  živote sv. Severína († 482), apoštola provincie Norikum, sa hovorí o susednom Rakúsku ako o „krajine vinohradov“. Podobnú situáciu môžeme predpokladať aj v oblasti Bratislavy a Zadunajska. Na historickú epochu keltského a rímskeho vinohradníctva a pretrvávajúce tradície, nadviazali neskôr slovanské kmene, ktoré sa tu usadili.

Foto archív autorov

Tagy:

Žiadne komentáre
história