Vinohradnícka kultúra ranostredovekého Uhorska a počiatky slovenských vinohradníckych regiónov

Prof. Jozef Baďurík, Mgr. Eva Benková, Univerzita Komenského Bratislava

Zánikom Veľkej Moravy ako štátneho útvaru začiatkom 10. storočia, neprišlo k výraznej hospodárskej zmene. Tak, ako to dokázali historici skúmajúci ranostredoveké hospodárske a spoločenské vzťahy (prof. Matúš Kučera a i.), zachovala sa kontinuita agrárnej výroby u pôvodného slovenského etnika, pričom si aj vinohradníctvo naďalej udržalo postavenie špecifického poľnohospodárskeho odvetvia. Pre tento druh rozvíjajúcej sa feudálnej ekonomiky bolo typické, ako vo väčšine európskych krajín, postupné rozširovanie produkcie. To priaznivo vplývalo na poľnohospodársky rozvoj aj na našom území.

Vinohradnícke lokality do konca 13. storočia

Umožnili to nielen vhodné klimatické podmienky, ale aj pozitívny vzťah novej panovníckej dynastie Arpádovcov k pôvodným hospodársko-sídliskovým štruktúram, predovšetkým v Nitrianskom kniežatstve. Nezničili ich, práve naopak, využívali ich výrobný potenciál. Starí Maďari žili nomádskym spôsobom života až do roku 955 (porážka na rieke Lech), keď sa usadili a následne sa začali venovať poľnohospodárstvu. Neskôr sa sami, spolu s pôvodnými obyvateľmi krajiny, stali pokračovateľmi poľnohospodárskych tradícií, nových pracovných postupov a dobových pestovateľských techník.

CIRKEV A VINOHRADNÍCTVO

Séria drevorezov zobrazujúcich prácu stredovekého vinohradníka a vinára z diela Petra Crescentia Liber ruralium commodorum (1303)

Potreba vína pre liturgické účely spôsobila, že na upevňovaní pozície vinohradníckej výroby sa v ranostredovekom Uhorsku podstatnou mierou podieľala kristianizácia a budovanie stabilnej cirkevnej organizácie. Stredoveká cirkev zavčasu spoznala reálny ekonomický potenciál pestovania viniča, čo dosvedčujú najstaršie zachované donácie (darovania) uhorských kráľov, celých vinohradníckych dedín či jednotlivých viníc (viničných záhonov). Hoci ide o skromne (málopočetne) zachované písomné svedectvá o vinohradníckych lokalitách Slovenska, predsa umožňujú spoznať najstaršie teritoriálne rozšírenie vinohradníctva v minulosti.

Z týchto písomností je zrejmé, že pokračovateľmi veľkomoravskej vinohradníckej tradície sa stali predovšetkým benediktínsky kláštor sv. Hypollita na Zobore a Nitra – centrum politickej i duchovnej moci Nitrianskeho údelného kniežatstva. K zoborskému opátstvu sa viaže aj dobová legenda zapísaná päťkostolným biskupom Maurom o sv. Svoradovi. Ten vraj krakovskému biskupovi venoval víno z domácich kláštorných viníc na Zobore. Nitriansky kraj je preto, nielen vďaka paleobotanickým nálezom už zo 6. – 7. storočia, historicky najstarším vinohradníckym regiónom Slovenska. Dôkazom intenzity vinohradníckej výroby a vyspelej kultivácie viniča v prvých storočiach Uhorského kráľovstva sú slová arabského cestovateľa Al-Idrísího o viniciach v okolí Nitry. „Nitra je kvitnúce veľké mesto rozložené v širokom údolí. Má veľa obyvateľov. Pretekajú cezeň rieky a okolo neho sú úrodné polia. Mesto je veľmi bohaté a má veľa svetských statkov. Okolo mesta sú vinice a kvitnúce záhrady.“ Keď kráľ Gejza I. (1074 – 1077) založil benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku, obdaroval ho služobníckou osadou Rybník, kde sa nachádzalo 15 viníc. Už pôvodný názov Rybníka „Sceulleus“, v maďarskom preklade (maď. szőlő znamená vinič) zo slovanského názvu vypovedá o zamestnaní tunajšieho obyvateľstva a dokladá existenciu cieľavedomého pestovania viniča ešte pred príchodom rehole benediktínov. Mnísi dostali k tomu aj ďalších 16 vinohradov v tekovskej dedine Pohranice. Podľa listiny kráľa Kolomana (1095 – 1116) z roku 1113, vinice v Pohraniciach vlastnilo aj zoborské opátstvo. Ďalšie vinohrady mali benediktíni zo Zobora aj v obci Nec pri Seredi. Zásluhy benediktínov o rozšírenie pestovania a zušľachťovanie viniča vyplývali z pôvodného cieľa týchto, v čiernom habite odetých mníchov. Základné prikázanie „modli sa a pracuj“ (ora et labora) a pravidlá sv. Benedikta „Summa Quis“ (konkrétne kapitoly o hospodárení v kláštorných vinohradoch a v pivniciach), ich predurčili k vykonávaniu poľnohospodárskych činností. Tam, kde neboli vhodné prírodné podmienky na založenie vlastných vinohradov, dostali rehoľníci podiel z vína zo vzdialenejších viníc, z oblastí, kde sa pestoval. Príkladom bol kláštor v Turci, ktorému odovzdávali víno vinohradníci z ôsmich poddanských dedín v Rábskej stolici, z tokajskej oblasti i vinohradov pri Györi. Vinohradmi disponovalo aj cistercitské opátstvo v Bzovíku. Podľa majetkového súpisu z roku 1135 sa vinič pestoval vo Veľkom Mederi, Kamenných Kosihách, Pečeniciach. Vinohrady a svojich vincúrov malo začiatkom 13. storočia aj opátstvo na Skalke.

STOROČIE PRELOMU A ROZMACHU VINOHRADNÍCTVA NA SLOVENSKU

Vplyvom politických a spoločenských zmien nastal v 13. storočí vo vinohradníctve výrazný kvalitatívny i kvantitatívny progres, čo odzrkadľuje predovšetkým už množstvo dobového písomného materiálu. V Uhorsku, ktoré sa konštituovalo ako patrimoniálny štát, t. j. jeho výhradným vlastníkom – majiteľom pôdy – bol vládnuci panovník z rodu Arpádovcov. Vďaka štedrej donačnej politike Ondreja II. (1205 – 1235), si začali vytvárať majetkové domény prívrženci kráľa (familiári). To znamenalo vznik zemepanskej vrstvy – šľachty. Ich záujem o ekonomické povznesenie vlastných dŕžav – domínií (panstiev) – umožnila výnosnosť obchodu s vínom. Preto sa o mnohých vinohradníckych strediskách písomné pramene zmieňujú až po ich prechode z kráľovskej správy do rentabilnejšej, súkromnej držby (feudáli, cirkev, mestá, mešťania, poddaní). Rentabilitu výroby vína v Uhorsku v 13. storočí potvrdilo aj ustanovenie Zlatej buly z roku 1222 o vyberaní desiatku, „20. Desiatky nech sa nevykupujú v striebre, ale nech sa platia ako sa urodilo vína a siatin.“ Okrem spomínaného cirkevného desiatku a deviatku pre zemepána, poddaní vinohradníci odvádzali rôzne iné vinohradnícke dávky – mýtne za dovoz úrody, pozemkovú daň i poplatok vyplývajúci z prepožičiavania zemepanského práva pestovať vinič – tzv. hôrne, ináč nazývané aj „vinohradnícke peniaze“.

Po mongolskom (tatárskom) vpáde v roku 1241 sa panovník Belo IV. (1235 – 1270) snažil obnoviť zničené a sčasti vyľudnené kráľovstvo. Vinohradnícku pestovateľskú technológiu svojimi vedomosťami a odrodou Furmint obohatili aj talianski osadníci z okolia Bari – Formini – ktorí sa usadili v oblasti Zemplínskych vrchov, od rieky Bodrog až po sútok s Tisou. Na juhozápade Slovenska to boli nemeckí hostia (hospites) pochádzajúci z rakúskych krajín a Bavorska, ktorí našli svoj nový domov pod Malými Karpatmi. Nemeckí kolonisti a najmä ich potomkovia rozšírili výsadbu vinohradov o sadenice kvalitnejšieho viniča (burgundské odrody a pravdepodobne aj rizlingy), čím ďalej dotvárali a kultivovali formujúce sa vinohradnícke regióny.

V 13. storočí sa vinič na Slovensku pestoval aj v takých lokalitách, kde sa už dnes vôbec nevyskytuje. Vinohradnícka výroba zohrávala významnú úlohu v poľnohospodárstve dolného Považia. Svedčí o tom žiadosť uhorského prímasa (ostrihomského arcibiskupa) z roku 1206, o zaslanie skúsených vincúrov patriacich pod hrad Hlohovec na prácu v arcibiskupských vínnych pivniciach. Vinič bol vysadený nielen v Novom Meste nad Váhom, Čachticiach, Beckove, ale aj severne od Trenčína.

Na skoré udomácnenie vinohradníctva pod Malým Karpatmi upozorňuje pôvodné pomenovanie Vajnor „Zolose“ (maď. Szőlős) z roku 1214. Na území tejto pôvodne slovenskej vinohradníckej dediny sa nachádzali dve staršie lokality – Práčani a Dvorník. Keď neskôr prišli na východné predhoria Malých Karpát nemeckí vinohradníci, premenovali túto dedinu na Weinar/e, čím prevzali predchádzajúce vinohradnícke zamestnanie jej obyvateľov. O rozvoj malokarpatského vinohradníctva sa významne zaslúžili rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Už prvý majiteľ svätojurského panstva Šebeš (1206 – 1241) na základe skúseností z pôsobenia vo funkcii správcu kráľovských pivníc (pohárnik, magister pincernarum) vedel veľmi dobre odhadnúť, čo znamenajú príjmy z predaja vína, a úspešne sa tým podieľal na rozmachu vinohradníckeho podnikania (trhové privilégia pre Svätý Jur). Zatiaľ najstaršia známa správa o bratislavskom vinohradníctve pochádza z roku 1246 a hovorí o predaji vinice v priestore za hradom, ktorú bratislavské cistercitky predali opátovi kláštora v Heiligenkreuzi pre potreby jeho tunajšej fi liálky. Osobitné postavenie Bratislavy dokumentuje mestské privilégium z roku 1291, ktorým Ondrej III. oslobodil bratislavských vinohradníkov od platenia dávok z vinohradov a vína. „Nariaďujeme a ďalej povoľujeme, aby zo svojich viníc, tak starých ako i novozaložených alebo založiť sa majúcich, žiadne podlžnosti nemali, nemusia a nemajú odovzdávať žiadne okovy alebo ako sa to u nás všeobecne nazýva – vedrá a tiež akým iným menom menovanú daň nikdy platiť nemusia, …“ Stimulom pre miestnych obchodníkov bolo aj udelenie práva obchodovať v celom kráľovstve bez prekážok a oslobodenia od poplatkov. Nositeľmi rozmachu vinohradníctva začínali byť aj vinohradnícke mestá a mestečká Trnava, Modra, Pezinok, Rača a Devín. Práve oni určili v stredoveku „mestský charakter“ malokarpatského vinohradníctva

Sporadické zmienky potvrdzujú, že v 13. storočí bolo aj južné územie dnešného Slovenska, od Novohradu smerom na západ a juhozápad, významnou vinohradníckou oblasťou (Poltár, Šahy, Sebechleby, Nýrovce). Na východnom Slovensku, vo Vyšnom Opátskom, Buzitke, Košiciach a Veľkej Ide, mal vinice jasovský premonštrátsky kláštor. Leleské vinohrady prináležali zase tunajšiemu prepošstvu. V Zemplíne sa nachádzali vinice v obciach, ktoré dostali podľa nich aj názvy, ako napr. Viničky, či Vinné.

AKO VZNIKALI STREDOVEKÉ VINOHRADNÍCKE OBLASTI?

Vlastné formovanie vinohradníckej oblasti a vytváranie jej identity predstavovalo dlhodobý proces, podmienený geografi ckými, klimatickými, sociálnymi, hospodárskymi okolnosťami a staršou tradíciou. V prípade malokarpatského vinohradníctva sa rozhodujúce predpoklady pre konštituovanie samostatnej produkčnej jednotky vytvorili najneskôr v druhej polovici 13. storočia. Integrujúcu úlohu tu zohrala Bratislava – politicko-hospodárske a obchodné centrum juhozápadného Slovenska. Prechádzala ňou významná obchodná dunajská cesta a od roku 1297, keď jej obyvatelia získali právo voziť tovar po Dunaji z Uhorska do Nemecka, sa stala silným ekonomickým súperom Viedne. O vyspelej úrovni vinohradníctva a rozšírenej produkcii vína svedčili spísané pravidlá, upravujúce vzájomné vzťahy mešťanov – majiteľov vinohradov v chotároch niektorých mestečiek (Modra, Pezinok, Svätý Jur), či vymedzenie súdnych kompetencií. Dôležitým dokladom pokročilého vývinu bola existencia vinohradníckeho práva, zvaného ius motanum (lat.), Bergrecht (nem.), právo perecké (slov.) Prvé viničné pravidlá z nášho územia boli obsiahnuté v právnom poriadku kláštora Heiligenkreuz, ktorý vlastnil vinice vo Vajnoroch. O vysokej kvalite vinohradníctva napovedalo aj používanie jednotlivých dutých vinohradníckych mier – džber, cibrio a okov. Najrozšírenejšími mierami už v spomínanom prelomov storočí boli bratislavský (z r. 1271), trnavský (1270), svätojurský (1278), pezinský okov (1295) a račiansky džber (1296).

Na záver možno ešte pripomenúť, že 13. storočie považuje väčšina európskych historikov, tak trochu nadnesene, za „storočie agrárnej revolúcie“. Práve v ňom sa položili základy feudálnej vinohradníckej výroby aj v Uhorsku, špeciálne na juhozápadnom a východnom Slovensku. Analogickým vývinom ako malokarpatská oblasť prešlo aj susedné južne ležiace šopronské vinohradníctvo. Preto obe vinohradnícke oblasti možno v istých časových obdobiach považovať za jeden produkčný západouhorský vinohradnícky celok. Na východe sa formovala Tokajská vinohradnícka oblasť. V ranom stredoveku sa tak sformovali najvýznamnejšie vinohradnícke centrá kráľovského Uhorska, predovšetkým na Slovensku. V tomto období podobné procesy rozmachu vinohradníctva môžeme sledovať aj najbližších zahraničných a v stredoveku konkurenčných vinohradníckych oblastiach – na južnej Morave a v Dolnom Rakúsku.

Foto archív autorov

LITERATÚRA
BAĎURÍK, Jozef. O vzniku a formovaní malokarpatskej vinohradníckej oblasti. In Vinohrad XXI, 1983, č. 4, s. 82 – 83.
DRÁBIKOVÁ, Ema. Človek vo vinici. Bratislava: Veda, 1989, 259 s.
FEYÉR, Piroska: A szölö- és bortermelés Magyarországon 1848 –ig. Budapest: Akadémiai Kiadó 1981.
HALÁSZ, Zoltán. Das Buch vom Ungarwein. Stuttgart-Degerloch: Seewald , 1981, 254 s.
HORNIAK, Viliam. Víno a náboženstvá. In Vinohrad XLIV, 2004, č. 2, s. 22 – 24.
JOHNSON, Hugh. Příběh vína. Bratislava: Slovart, 2008, 256 s.
KALESNÝ, František. Vinice a ich chotárne názvy v stredovekej Bratislave. In Bratislava VI, 1970, s. 61 – 130.
KALESNÝ, František. Z histórie vinohradníctva a vinárstva v Bratislave. In Vinohrad II, 1965, č. 2, s. 28 – 29.
KAZIMÍR, Štefan. Pestovanie viniča a produkcia vína na Slovensku. Bratislava: VEDA, 1986, 322 s.
KUČERA, Matúš. Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava: Veda, 1974, 452 s.
TURCSÁNY, Juraj. Svätý Jur 1209 – 2009. Dejiny písané vínom. Svätý Jura: Mesto Svätý Jur, 2009, 255 s.
VARSIK, Branislav. Z osídlenia západného a stredného Slovenska. Bratislava: Veda, 1984.

Tagy:4/2011