Dajme slovenskému terroir reálny obsah

Po rozhovore s prezidentom Zväzu výrobcov hrozna a vína na Slovensku Ing. Ľubomírom Vitekom, ktorý sme uverejnili v predchádzajúcom čísle nášho časopisu, pokračujeme v diskusii na tému – aktuálne problémy súčasného vinohradníctva a vinárstva na Slovensku – s JUDr. Igorom Mancelom, predsedom Zväzu vinohradníkov Slovenska.

Aj u vás začneme s rovnakou otázkou – mohli by ste nám priblížiť vznik zväzu ktorému predsedáte ?

Je potrebné povedať, že do roku 1993 bola slovenská vinohradníctvo–vinárska samospráva jednotná. Desať vinárskych podnikov sa od nej oddelilo a založilo terajší Zväz výrobcov hrozna a vína na Slovensku. Tí, ktorí ostali, sú dnes združení vo Zväze vinohradníkov Slovenska. Ten je v súčasnosti najväčšou organizáciou pestovateľov hrozna, ktorej členská základňa pokrýva asi 40 percent využívaných vinohradníckych kapacít.
Príčinou rozdelenia v roku 1993 boli predovšetkým rozdielne názory na otázky dovozov, najmä zvýhodňovania colných sadzieb na dovoz vína a z toho plynúce dopady na rozdielne tempo vývoja vinohradníctva a vinárstva. Dnes možno povedať, že dôvody, pre ktoré sa z bývalého Slovinu, ktorý sa neskôr premenoval na Zväz vinohradníkov Slovenska, odčlenila skupina veľkovýrobcov vína, už pominuli. V rámci Slovenska ešte stále pretrváva pomerne vysoký stupeň diferenciácie medzi výrobcami vína a pestovateľmi hrozna. Aj keď stúpa počet vinárov, ktorí majú vlastné vinice, ešte stále je vysoký aj počet vinohradníkov, ktorí celú svoju úrodu, alebo jej ekonomicky rozhodujúcu časť, predávajú. Z tohto dôvodu nemôžeme povedať, že sa rozdiely medzi vinármi a vinohradníkmi celkom zotreli. Nad rozdielmi však prevažuje spoločný záujem, ale nikto nemôže zastrieť skutočnosť, že vývoj oboch odvetví išiel rozdielnou cestou, podstatne úspešnejšou pre vinárov ako vinohradníkov. V dekáde po roku 2000 sa slovenské vinárstvo omladilo a zmodernizovalo. Zanikali bývalé socialistické veľkovýrobné podniky a namiesto nich vznikol celý rad špičkovo vybavených moderných prevádzok. Kvalita slovenského vína sa stala uznávaným pojmom. Vývoj vinohradníctva však tomuto trendu nezodpovedá. Nachádza sa historicky na najnižšom bode svojej existencie. Dve tretiny slovenského vinohradníctva sú zničené a jeho zvyšok je existenčne ohrozený. Tento stav si uvedomujú aj tí slovenskí vinári, ktorí sami vinice nevlastnia. Definitívny úpadok slovenského vinohradníctva by znamenal aj ich koniec. Presadzovať vlastné záujmy na úkor druhej strany prinieslo krátkodobé výhody, ktoré sa medzičasom vyčerpali a dnes je to cesta, ktorá nikam nevedie.

Z toho logicky vyplýva, že by malo byť v záujme všetkých vinohradníkov a vinárov, aby na Slovensku bol jeden profesionálny zväz, účinne obhajujúci a presadzujúci ich záujmy. Je na programe dňa prípadné zlúčenie oboch zväzov ?

Ako som už spomínal, hlavné ekonomické dôvody rozdelenia samosprávy už pominuli. V členskej základni vôľa k zjednoteniu existuje. Oba zväzy dnes majú rozdielnu organizáciu, štruktúru orgánov, systém hospodárenia. K zjednoteniu by mohlo dôjsť aj tak, že by sa jeden, prípadne oba zväzy sami rozpustili a vznikla by nová organizácia.
Náš návrh vychádzal z principiálne odlišného stanoviska, z toho, že by došlo k postupnému odstráneniu rozdielov v štruktúre, stanovách a financovaní oboch zväzov a následne k ich zlúčeniu. Myšlienka zjednotenia a posilnenia samosprávy je príliš dôležitá, než aby sa zasekla na formalistických a štrukturálnych rozporoch.

Zväz vinohradníkov Slovenska reprezentuje slovenskú vinohradnícko-vinársku verejnosť v organizácii COPA/COGECA, ktorá združuje poľnohospodársku samosprávu štátov EÚ. V čom vidíte význam týchto aktivít?

Vo vzťahu k orgánom a inštitúciám EÚ sa nachádzame v mimoriadne dôležitom období. Na rok 2013 sa pripravuje reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá by mala odstrániť najvypuklejšie prejavy diskriminácie nových členských štátov, predovšetkým odstránenie tzv. historického princípu v rozdeľovaní otácií. Treba si úplne otvorene povedať, že predstavitelia pôvodnej európskej pätnástky nemajú v úmysle len tak jednoducho sa vzdať svojich výhod a hľadajú nové mechanizmy prerozdeľovania, ktoré by im to umožnili. Jedným z nich je aj tzv. strop na jednu farmu, ktorý by postihol predovšetkým veľké poľnohospodárske jednotky. Základný zmysel tohto opatrenia je jasný – kým v krajinách EÚ 15 je priemerná výmera farmy 13,5 ha, v SR to predstavuje 130 ha a spolu s ČR sme v tomto ukazovateli na prvom mieste. Z hľadiska čisto vinárskej a vinohradníckej problematiky, Komisia EÚ a jej orgány uvažujú o viacerých opatreniach, ktoré môžu mať na naše podnikanie nežiaduci dopad. Spomeniem zámer zjednotiť registre chránených označení pôvodu (pre víno dnes funguje samostatný register), neustále snahy obmedzovať a proskribovať propagáciu a konzumáciu vína v rámci boja proti alkoholizmu, zaťažovanie výrobcov nezmyselnými povinnosťami pri označovaní etikiet nutričnými hodnotami, alergénmi a pod. Tomuto tlaku dokážeme čeliť len intenzívnou a často neviditeľnou spoluprácou s našimi zahraničnými kolegami, europoslancami a inými vplyvnými osobnosťami.

Slovenské vinárstvo zaznamenalo viacero významných úspechov a na Slovensku vyrástli nové špičkové výrobné závody. Vinohradníctvo, žiaľ, každoročne hlási ďalšie úbytky vinohradníckych plôch. V čom vidíte príčiny tohto stavu?

Vinohradníctvo ako celok, je veľmi zraniteľné. Výsledky celoročnej práce a obrovských nákladov môžu byť zmarené dvomi dňami nepriaznivého počasia, alebo aj v prípade dobrého ročníka, ako to bolo v roku 2009, znehodnotené enormným poklesom cien. V oveľa lepšej situácii sú tí vinohradníci, ktorí sú zároveň aj vinári – čo je vlastne normálny stav. Rozdelenie na výrobcov a pestovateľov, čo je bežné napr. v cukrovarníctve, je vo vinárstve neprirodzené. Ďalší pokles stavu vinohradov ohrozuje celé odvetvie.
Aj medzi výrobcami, ktorí majú zaručené svoje miesto na trhu špičkových vín, rastie záujem o kvalitnú surovinu, a doslova obavy, že tejto suroviny bude nedostatok. Vinári, ktorí aj s využitím eurofondov investovali veľké prostriedky do moderných technológií vedia, že úpadok vinohradníctva tieto investície znehodnotí. Vinohradníci, ktorí takýchto partnerov nemajú, ich musia v záujme svojho ekonomického prežitia nájsť, alebo zvládnuť spracovanie svojej produkcie vo vlastnej réžii. Výsledky rôznych vinárskych súťaží, od tých menších regionálnych, až po Národný salón vín, poukazujú na jeden pozitívny trend. Kým v minulosti dosahoval špičkové kvalitatívne parametre len úzko ohraničený okruh výrobcov, dnes je ich počet niekoľko násobne vyšší a stále sa rozširuje.
Ďalšia existencia slovenského vinohradníctva je priamo a bezprostredne závislá od obchodného a marketingového úspechu slovenských vín. Vinohradníctvo môže byť rentabilným odvetvím jedine vtedy, keď budú slovenské vína dominovať ponuke v slovenských reštauráciách a vo vinotékach, keď budú mať primerané zastúpenie na pultoch obchodných reťazcov a keď sa pre ne otvoria nové exportné možnosti. Treba povedať, že túto otázku sme ako Zväz do určitej miery zanedbávali, s tým, že je to predovšetkým starosť výrobcov vína. Ide však o spojené nádoby a marketingová podpora slovenského vína je vecou nás všetkých. V rámci našich možností jej môžeme pomôcť tým, že sa ako Zväz, ale aj jednotliví členovia, zúčastníme na všetkom, čo propagácii slovenského vína pomôže. Či už sú to drobné akcie v regiónoch, alebo podpora vytvorenia celoslovenskej prezentačnej platformy pre slovenské vína. Vidíme, ako sa dokážu pod jedným logom kampane prezentovať vína rakúske, české, alebo iné. Slovensko zatiaľ pre svoje vína nemá ani jednotné logo, ani slogan, o cieľavedomej stratégii ani nehovoriac.

Ako sú zo strany Zväzu vinohradníkov Slovenska hodnotené zámery štátu na zmenu vinárskej legislatívy?

Vo vzťahu k štátu je na prvom mieste našej pozornosti otázka spotrebných daní. Aj keď sa na konci minulého roku podarilo nulovú sadzbu spotrebnej dane z vína udržať, je tu opäť snaha túto otázku znova otvoriť. Musíme vyvracať niekoľko falošných predstáv, ktoré sa v tejto súvislosti šíria: ilúziu o takzvanej spravodlivosti rovnakej miery zdanenia rovnakého množstva alkoholu a ilúziu, že výberom tejto dane možno skutočne získať predpokladané prostriedky.
Našim cieľom je ukázať, že zavedenie spotrebnej dane na víno je principiálne zlý krok, ktorý v konečnom dôsledku prinesie všetkým stranám viac škody ako úžitku.
Sme v plnej zhode so Zväzom výrobcov hrozna a vína v otázke zachovania pojmu „Slovenský región“. Zrušenie tohto pojmu by znemožnilo, alebo aspoň výrazne sťažilo, odlišovanie slovenského vína od lacných dovozov.

Pred akými dôležitými úlohami stojí Zväz v najbližšom období ?

Väčšina problémov slovenského vinohradníctva má chronický charakter a preto sa úlohy Zväzu z roka na rok až tak výrazne nemenia. Zároveň sa však snažíme stanoviť si, okrem tých základných, vždy nejakú úlohu navyše. V minulých rokoch to bolo zavedenie systému platieb za integrovanú produkciu, bez nich by sme v konkurencii okolitých štátov, ktoré túto formu podpory využívajú, nemali vôbec šancu obstáť. Dnes je to zavedenie systému chránených označení pôvodu tak, aby pojem slovenský terroir dostal reálny obsah. Aj keď zatiaľ nie je na Slovensku zvykom kupovať si víno podľa miesta pôvodu, toto je cesta dopredu.

Za rozhovor ďakuje Zdenka Šuranská

Tagy:3/2011