Uplynulý rok, ktorý je enológovia považujú za veľmi sľubný, bol súčasne z organizačného a finančného hľadiska extrémne náročný. Slovenské vinohradníctvo a vinárstvo v ňom potvrdilo rastúcu úroveň kvality svojej produkcie, ale utrpelo aj vážne straty, navonok sa prejavujúcimi ďalším znížením jeho produkčnej kapacity.

Pozrime sa na niekoľko čísel ilustrujúcich obraz vinárskeho a vinohradníckeho sektora po ukončení vinárskeho roku 2008–2009. Výmera obrábaných vinohradníckych plôch sa opätovne výrazne znížila a podľa údajov Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho a Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva, dosahuje 9 980 ha. Ešte pred rokom to bolo 11 844 ha. Medziročný pokles takmer 2000 ha predstavuje 20 %, čo nás posúva na neslávne prvé miesto v Európe v počte opustených viníc. Len na porovnanie, pokles vinohradníckych plôch zaznamenala celá Európa, ale v iných číslach. Z nových štátov EÚ je to 4,9 % v Rumunsku, 4 % v Maďarsku, vo vyspelých vinárskych štátoch 1,7 %, vo Francúzsku len 0,4 %, v Španielsku a Portugalsko zaznamenalo dokonca mierny nárast. Situácia na Slovensku sa začína približovať ku kritickému bodu, keď nedostatok domácej suroviny začne ohrozovať existenciu celého vinárskeho sektora. Celková produkčná kapacita slovenského vinárstva je už dnes príliš malá, aby umožňovala efektívny zápas o zahraničné trhy. Ďalší pokles produkčných plôch môže deklasovať slovenské vinárstvo aj zo zápasu o domáci slovenský trh. Túto okolnosť treba so všetkou naliehavosťou pripomenúť aj veľkým výrobcom, ktorí, až na výnimky, dlhodobo problémy vinohradníctva ignorovali a z nízkych cien hrozna skôr profitovali. Celková výmera existujúcich vinohradníckych plôch akokoľvek nízka, nie je takým problémom ako tempo úbytku. Pokiaľ by pokračovalo v nezmenenej miere, kritickú hranicu – menej ako 5 000 ha – by sme dosiahli už o tri roky.

Všetky čísla zo štatistiky nie sú až také deprimujúce. Dôležité je, že aj napriek kríze spotreba vína nepoklesla, dokonca sa mierne zvýšila a nárast zaznamenali aj vína s prívlastkom. Vzrástla aj priemerná úroda hrozna – na 5,35 ton z hektára. Keďže ide o najvyššiu priemernú úrodu od roku 2003, nemožno tento fakt pripísať len prírodným podmienkam, ale aj vyššej efektivite práce. Vo sfére priamych platieb a dotácií na integrovanú produkciu dosiahli slovenskí vinohradníci úroveň, ktorá je už porovnateľná so starými európskymi krajinami, keď podpora na hektár  integrovanej produkcie dosahovala 628,83 €. V takomto porovnaní sú na tom iné sektory poľnohospodárstva podstatne horšie. Podľa prepočtov Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK), tam kde čerpá  slovenský poľnohospodár podpory EÚ v indexe 100, má poľnohospodár zo SRN index 217. Pretrvávajúca  nerovnoprávnosť, ktorú symbolizuje najviac zo všetkého tzv. historický princíp pri rozdeľovaní fondov EÚ, je závažný politický problém ohrozujúci súdržnosť EÚ možno viac, ako grécka fi nančná kríza. Rozdiely v platbách na hektár nie sú teda vo vinohradníckom sektore také markantné. Napriek tomu nemožno povedať, že by sme pôsobili v rovnoprávnych konkurenčných podmienkach. Markantné a takmer neporovnateľné boli rozdiely v čerpaní EÚ fondov určených na technologické vybavenie vinohradníckych a vinárskych podnikov na Slovensku a vo vinárskych štátoch európskej dvanástky. Podiel slovenských vinárov a vinohradníkov na čerpaní eurofondov určených na rozvoj  technológií nás zaradil v tejto disciplíne na jedno z posledných miest. Problém nie je v nedostatku fi nancií vo fondoch. Naopak, hrozí, že Slovensko veľkú časť prostriedkov nevyčerpá a vráti.

Prečo je to tak? Odpoveď na túto otázku je jasná každému, kto sa o podpory z fondov na rozvoj vidieka uchádzal.  Predovšetkým podkapitalizované slovenské vinohradníctvo nebolo a nie je pripravené na masívne investovanie. Odvetvie už dlhé roky neprodukuje dostatok zisku, aby vytvorilo zdroje na investície do modernizácie. Tým má podviazané možnosti využívať prostriedky z ktorých sa pred desiatimi rokmi výrazne zmodernizovalo vinárstvo rakúske, talianske či nemecké. Naši vinári rovnako ako prvovýrobcovia mnohokrát preukázali, že sú schopní vytvoriť veľa aj z mála, nahrádzať chýbajúcu technológiu invenciou a úspešne improvizovať. Napriek tomu v konkurenčnom zápase zaostávajú. Okrem znevýhodnenia v podobe ďaleko menších príspevkov na technológie je ich ďalším handicapom veľmi nízka marketingová podpora slovenského vína. Aj tu sú pre nás pravidlá prideľovania európskych peňazí nevýhodné. Prostriedky z tzv. národnej obálky – ide o peniaze určené na podporu vinohradníctva a vinárstva z fondov Spoločnej organizácie trhu s vínom, nie zo štrukturálnych fondov – je možné používať na marketingovú podporu, ale zásadne nie v rámci EÚ. Aj systém predkladania a posudzovania žiadostí o fi nančné príspevky z národnej obálky bol pružnejší a administratívne menej náročný ako zo štrukturálnych fondov. Čo potrebujeme na zvýšenie efektivity čerpania eurofondov najviac, je viac možností priebežného fi nancovania, zálohových platieb, jednoduchšie platobné schémy a najmä menej zbytočných obmedzení, ktoré nesledujú základný cieľ – aby peniaze určené do  prvovýroby v nej aj skutočne zostali. Pri čerpaní eurofondov je nešťastím aj skutočnosť, že naša najvýznamnejšia vinohradnícka oblasť leží na území Bratislavského kraja, čím je automaticky znevýhodnená. Snaha EÚ vyrovnávať rozdiely medzi regiónmi je síce pochopiteľná, ale v tomto prípade sa míňa účinku.

V uplynulom roku hrozila celému odvetviu doslova katastrofa v podobe prepadu cien hrozna. Z trhu vypadli niektorí  producenti, ktorí vykupovali hrozno vo veľkom a možnosť nadbytku hrozila stlačením cien na úroveň 0,13 – 0,17 € za kilogram hrozna. Našťastie, tento vývoj sa podarilo zvrátiť. Prispela k tomu nižšia úroda hrozna v susedných štátoch, najmä v ČR a v Rakúsku, ako aj uvážlivý a pevný postoj pestovateľov hrozna, ktorí nepodľahli panike a nerozpútali, v  obave aby im neostal v rukách čierny Peter v podobe nepredaného a nespracovateľného hrozna, cenovú vojnu. Priemerná výkupná cena hrozna v porovnaní s minulým rokom mierne poklesla, ale išlo o pokles v jednotlivých percentách a pohybovala sa okolo úrovne 0,37 € za kilogram. Aj to je pochopiteľne málo. Cieľovým stavom a  východiskom z dnešnej situácie je zhodnocovať produkciu vo víne, tak aby cena hrozna v ňom obsiahnutého predstavovala minimálne 0,67 €.

Táto kríza slovenské vinohradníctvo oslabila, ale nebola ešte smrteľná. Musíme si však položiť otázku, aký by bol jej   priebeh, keby sa vonkajšie okolnosti vyvinuli menej priaznivo a v susedných štátoch by sa súčasne prejavil nadbytok alebo by zastavil nákup ďalší slovenský výrobca. Hrozba v podobe nepredajného a nespracovateľného hrozna visí nad každým pestovateľom, ktorý nemá možnosť samostatného spracovania úrody. Cena hrozna je samozrejme neoddeliteľne naviazaná na cenu vína. Obdobie, keď hlavným problémom bola snaha veľkovýrobcov ceny stláčať – čo viedlo aj k rozdeleniu samosprávy na dva zväzy – sa už skončilo. Aj veľkí výrobcovia sú pod cenovým tlakom reťazcov a čelia najmä konkurencii importovaného vína. Z colných štatistík vyplýva, že podiel dovezeného vína v obaloch do dvoch litrov tvorí až 67 %, pričom rok predtým to bolo 56 %. Hlavným konkurentom domácich vín prestávajú byť teda vína vozené v cisternách a u náš fľašované, predovšetkým v najnižších kvalitatívnych kategó riách.

Stávajú sa ním vína  vyrobené a nafľašované v zahraničí, ktoré spravidla patria do rovnakej kvalitatívnej triedy ako slovenská konkurencia. Skúsenosti domácich výrobcov, ktorí majú aj vlastnú distribučnú sieť naznačujú, že potom ako zahraničné lacné vína ovládli trh stolových vín, vážne atakujú triedu jednoduchých akostných odrodových vín. Súvisí to aj s faktom, že dovážané odrodové vína, pokiaľ nedeklarujú chránené miesta pôvodu, patria fakticky do  najlacnejšieho trhového segmentu. A na pultoch stláčajú cenu našich akostných vín, ktoré sú predajné na hranici výrobných nákladov. Pri medziročnom porovnaní mierne stúpli ceny stolového vína vo fľašiach, čo je však viac spôsobené rastúcimi cenami fliaš a adjustáže, ďalej ceny akostného bielehoi červeného sudového a vína šumivého. Naopak, poklesli ceny stolového vína sudového, akostného vína fľašového a vína s prívlastkom. Pri poslednom menovanom však súčasne stúpol jeho podiel, čo naznačuje, že miesto slovenského vína na trhu je predovšetkým v segmente vín kvalitných, ale ich cena musí byť súčasne porovnateľná s cenami, za ktoré sú k dispozícii aj renomované zahraničné značky. Vína, ktoré sa na pultoch predávajú za 3-5 € . V tomto segmente sa dnes stretávajú slovenskí výrobcovia s vinármi z Weinviertelu, z Bordeaux, aj z Veneta. Aj bude keď na trhu naďalej miesto pre vína, ktoré pri predaji v cisterne nestoja viac ako 0,40 € , aj pre vína, ktorých cena pri 10 € iba začína, je budúcnosť nášho odvetvia spojená predovšetkým s týmto segmentom.

Okrem ekonomického rámca určovali podmienky pre našu prácu aj legislatívne hranice. V uplynulom roku nebolo nutné riešiť zásadné zmeny ako v predchádzajúcom období, lebo novela vinohradníckeho a vinárskeho zákona iba potvrdzovala stav, ktorý navodil nový európsky trhový poriadok pre víno. Zmienim sa o problematických otázkach súvisiacich s legislatívnymi pravidlami a podmienkami, ktoré pre naše podnikanie vytvára svojím konaním, ale aj nekonaním štát. Predovšetkým ide o otázku pôdy. Presnejšie povedané, o celý komplex otázok. Nie je to špecifický problém vinohradníkov, ale celého agrosektora, preto aj riešenia mohli byť presadzované len v širšej spolupráci samosprávy na pôde SPPK. Okrem známej veľkej rozdrobenosti vlastníckych vzťahov, ktorá so sebou prináša takmer  neriešiteľné problémy, všade tam kde treba dokladať súhlas vlastníkov, a ktorá stojí v ceste mnohým investičným zámerom na obnovu vinohradov, ide najmä o tieto ďalšie otázky: Aktualizácia nájomných zmlúv so Slovenským pozemkovým fondom (SPF); Daň z pôdy; Nákup poľnohospodárskej pôdy cudzincami.

Mnohí vinohradníci obhospodarujúci pôdu spravovanú SPF boli uvedení do neistého postavenia, keď im fond  vypovedal nájomné zmluvy. Aj keď sme boli zo strany fondu i ministerstva ubezpečovaní, že ide o štandartné prispôsobovanie zmlúv vývoju legislatívy a len nepatrné cenové posuny, činnosť fondu bola zo známych dôvodov istý čas paralyzovaná. Nie je našou úlohou ani zámerom skúmať a hodnotiť politické dôvody, ktoré k tomu viedli. Štátne  orgány a inštitúcie si musia plniť svoje funkcie rovnako dôsledne, ako vyžadujú plnenie daňových odvodových a iných zákonných povinností od občanov a podnikateľov.

Samostatnou kapitolou je otázka dane z pôdy. Voľnosť, ktorú majú pri jej určovaní miestne samosprávy je v princípe správna, umožňuje však, žiaľ, aj to, aby v niektorých prípadoch boli pomocou týchto daní doslova ruinovaní jednotliví agropodnikatelia. Takéto prípady sa nevyskytujú masovo, nie sú však ani výnimkou. Je chybou, že nedokážeme nájsť spoločnú reč so Zväzom miest a obcí Slovenska, ktorý zatiaľ účinne bráni akejkoľvek zmene legislatívy, ktorá by takéto prípady obmedzila. Je potrebné aby sme všetci,ktorí pôsobíme v regiónoch, kde máme so samosprávou dobré a bezproblémové vzťahy pôsobili na starostov a miestnych poslancov. Našou snahou je, aby pochopili, že nám vôbec nejde o okliešťovanie kompetencií samosprávy, ale o to, aby sa zamedzilo jej zneužívaniu.

V roku 2011 vyprší lehota počas ktorej platia obmedzenia na predaj pôdy cudzincom. Vieme že Maďarsko už o predĺženia tejto lehoty požiadalo. Vinohradníctvo zatiaľ záujem cudzincov o vinohradnícke plochy ako problém nepociťuje. Príchod investorov, ktorí by mali skutočný záujem o pestovanie hrozna a výrobu vína by mohol byť dokonca prínosom. Zahraničné vinárske firmy však majú aj v dnešnej právnej situácii možnosť na slovenskej pôde podnikať, prostredníctvom slovenských právnických osôb. Otázka, ako sa slovenská vláda k vypršaniu lehoty  limitujúcej nákup pôdy postaví, by mala byť posúdená, po zvážení argumentov pre a proti, za účasti tých, ktorých sa to najviac týka – poľnohospodárov.

Náš zväz sa zapojil aj do legislatívnych prác na úprave zákona o obchodných reťazcoch. Nie sme úplne spokojní ani s jeho novelizovaným znením, ktoré bude platiť od 1. mája t.r., ale ide v každom prípade o krok vpred, ktorým sa zákon stáva o niečo účinnejším a vymožiteľnejším. V otázke cestného mýta sa dosiahlo čiastkové kompromisné riešenie a  prípadné rozšírenie poľnohospodárskych vozidiel, ktoré sú z jeho platenia vylúčené, bude posúdené opätovne po dvoch mesiacoch.

Jednou z najdôležitejších úloh, ktorú si zväz v minulom období postavil, bolo zapojenie sa do  systému tvorby chránených označení pôvodu – apelácií. Cesta, ktorou ide Slovensko sa trochu odlišuje od praxe nám najbližších vinárskych susedov Čiech, Moravy a Rakúska. Základné apelácie, ktoré sa kryjú s existujúcimi vinohradníckymi oblasťami sa vytvárajú an bloc – zhora – aj špecifikácie de facto kopírujú základné zákonom stanovené podmienky na výrobu akostného vína. Naši susedia išli inou cestou. Nemajú apeláciami pokrytú celú svoju produkčnú plochu a víno, ktoré je chránené značkou DAC (v Rakúsku) alebo VOC (v ČR) tvorí len menšinu produkcie. Uplatňovanie nových európskych pravidiel nie je zatiaľ také striktné, ináč by tradičné označovanie – akostné víno a víno s prívlastkom –  nebolo vôbec možné na vína bez chráneného značenia použiť. Je však jasné, že šesť slovenských apelácií je len začiatok, a skutočný zmysel značke DSC dajú až menšie apelácie, viazané na obec alebo konkrétny vinohrad so špecifickými a inde neopakovateľnými vlastnosťami, v ktorom sa pestuje odroda pre daný terroir najvhodnejšia.

JUDr. Igor Mancel
Predseda Zväzu vinohradníkov Slovenska

Tagy:

Žiadne komentáre
Ročník 2010, na aktuálnu tému