Z kolísky viniča a vína – do celého sveta

Vinič a víno – tieto dva fenomény sprevádzajú celú doterajšiu históriu ľudstva, tvoriacu  neodmysliteľné spojené „nádoby“. Ak hovoríme o víne, myslíme často na vinič, a platí to aj opačne. O oboch spomínaných slovných symboloch boli dosiaľ napísané už pomaly celé knižnice. Na ich obsahu sa podieľali archeológovia, agrárni (vinárski) historici, jazykovedci, umelci, botanici, chemici a prirodzene aj vinárski odborníci a praktici. Na policiach knižníc, aj na stránkach internetu, sa stretneme s prácami amatérov i odborníkov. Vieme toho o oboch veľmi veľa, stále však práve najstaršie obdobia – počiatky cesty viniča a vína do jednotlivých regiónov našej planéty – nie sú natoľko presné, ako by sa dalo očakávať. Priblížme si aspoň stručne to podstatné z najstarších dejín viniča a vína.

Prof. Jozef Baďurík, Univerzita Komenského Bratislava

ČO VIEME O POČIATKOCH VÍNA?

Dnes je známe, že víno spolu s pivom sú považované za najstaršie kultúrne nápoje ľudstva. Ak sme kedysi v jednom populárnom článku zdôraznili, že víno je staré ako ľudstvo samo, tak toto konštatovanie plne platí. Prirodzene, je to konštatovanie len vo veľmi všeobecnej polohe. Archeologické výskumy potvrdzujú, že vinič hroznorodý sa ako najstaršia kultúrna rastlina objavila na našej planéte skôr ako človek. Pri podrobnomsledovaní početnej svetovej literárnej produkcie zistíme, že jestvujú tri skupiny názorov, ako ľudia „objavili“ víno. Prvý názor by sme nazvali mýtickým. Jeho podstatou je známy príbeh, keď neznámy pastier v niektorej z krajín pravlasti viniča našiel po istom čase zabudnuté bobule hrozna v odloženej hlinenej nádobe. V nej prekvasením vznikla tekutina podobná vínu s opojnými účinkami pre človeka.

Druhý názor – biblický – vychádza z textu Starého zákona. Už starí Hebrejci pripisovali tieto zásluhy Noemovi. Malo sa to stať po potope sveta, niekde na úpätí vrchu Ararat. Praotec Noe pestoval a kultivoval údajne divo rastúci vinič (Vitis Labrusca? – labrun – na okraji ciest). Ošetroval a prihnojoval ho, až dosiahol konečné plody – sladké hrozno. Konzumoval ho ako ovocie a po prekvasení získal opojný nápoj – víno. Keď sa z neho opil, stal sa predmetom posmechu najmladšieho syna Chána. Tak sa svet údajne dozvedel o lahodnosti, no najmä opojnosti vína. A dodajme, že Noe využil tento svoj prvý kontakt s vínom ako s alkoholickým nápojom. Vedel to aj patrične výchovne využiť. Podľa židovského historika Jozefa Flávia pridal do pôdy pestovaného viniča krv zo štyroch zvierat (leva, barana, brava a opice). Tá sa mala prejaviť potom aj vo víne, keď vysvetľoval svojim synom a ich pokračovateľom pozitíva a negatíva vína. Popri blahodarnosti jeho požívania upozorňoval aj na jeho nepriaznivé dôsledky, ak sa nekonzumovalo s mierou. Aby platilo jeho poučenie, konkretizoval to tak, že konzument tohto nápoja sa stáva niekedy levom (prejavujúcim sa hnevom), inokedy baranom (stratou rozumu a pamäti), bravom (zhýralosťou, opilstvom) a nakoniec opicou (klebetnosťou ba až všetečnosťou).

Tretí – vedecký názor – podľa výsledkov bádania archeológov a paleobotanikov potvrdzuje, že vinič je starší ako človek. Najstaršie nálezy viniča z treťohôr (Vitis ludwigii a Vitis teutonica) predstavovali rozšírenie na územia dnešnej Severnej a Strednej Ameriky a najmä súvisle pásma v Európe a v Ázii. Pre nás je však rozhodujúci dnešný ušľachtilý – vinič hroznorodý (Vitis vinifera L.). Za jeho pravlasť sa považuje širšia oblasť okolo Kaspického mora. Z tohto priestoru sa dostal do oblastí Čierneho mora a smerom na juh a východ do Iránu, Afganistanu a Číny. Z hľadiska chronologického datovania ide o horizont pred 7 000 rokmi. Je pravdepodobné, žepráve v týchto regiónoch sa človek stretol s prvými druhmi vína.

KDE SA NAŠLO A AKÉ BOLO NAJSTARŠIE VÍNO?

Na takto jednoducho formulovanú otázku nevieme celkom presne (exaktne) zatiaľ odpovedať. Dôvodov je viacero. V literatúre i na internete na mnohých linkách nájdete údaje o najstarších pamiatkach na vinič, ktoré sa pohybujú medzi 10 000 – 8 000 – 7 000 rokmi. Serióznejšie názory odborníkov sa prikláňajú k obdobiu 5 000 – 6 000 rokov.

Archeológovia i historici predpokladajú, že najstaršie víno by malo pochádzať zo širšie vymedzenej pravlasti viniča, z dnešnej Ázie. Dlho sa predpokladalo, že najstaršie objaveným vínom bolo tzv. živičné víno nájdené v dvoch nádobách („hrnčekoch“) v Iráne. Tento objav bol datovaný okolo roku 5 400 p. n. l. Najnovšie objavy z Číny však dokladajú, že ide o skoršie nálezy. Vedci ich datujú do 7. tisícročia p. n. l. V archeologickom náleze tu našli črepy nádoby so zvláštnou usadeninou. Pri podrobnejšom skúmaní zistili, že išlo o nápoj z ryže, medu, ovocia – hrozna a hlohu. Obsah tohto nálezu skúmali čínski, americkí i nemeckí odborníci. Vzorku reliktu nájdeného nápoja podrobili nielen chemickým analýzam, ale aj plyplynovej chromatografi i. Výsledok jednoznačne potvrdil, že ide o zmes toho, čo sa v súčasnosti podobá ryžovému a hroznovému vínu. Z toho vedci napokon uzavreli hypotézu, že mali k dispozícii vzorku pravdepodobnejšieho najstaršieho nálezu vína. Hoci bolo toto víno zmesou s ryžovým extraktom potvrdili, že ide o doteraz najstarší nález
obsahujúci víno. V spomínanom náleze sa našla aj flauta, z čoho historici usúdili, že tento nápoj sa mohol používať v palácoch miestnych vladárov, resp. príslušníkov najbohatšej vrstvy čínskej spoločnosti. Z dejín týchto čias vieme, na akej vyspelej spoločenskej a kultúrnej úrovni bola práve čínska civilizácia. Z toho vyplýva, že víno (hoci nie čisto hroznové) mohlo plniť nielen pitnú, ale aj spoločenskú funkciu. Podľa toho, čo vieme o nápojoch v starovekých civilizáciách, dá sa predpokladať, víno sa určite používalo ako liek na posilnenie chorého alebo oslabeného organizmu človeka.

ARS BIBENDI – UMENIE PIŤ

Vinič a víno sa zo svojej pravlasti rozširovali do celého vtedajšieho kultúrneho sveta. Poznali a pili ho Sumeri, Asýrčania, Feničania a neskôr najmä Egypťania. Staroveké vinárstvo následne zveľadili starí Gréci, od ktorých ho prevzali Rimania. Tí ho neskôr, v období najväčšieho rozmachu svojho impéria, rozšírili ďalej aj do svojich provincií – Hispánie (Španielsko), Galie (Francúzsko), Británie (Anglicko), Germánie (Nemecko), Norika (Rakúsko). Dostalo sa aj do Panónie, bývalej rímskej provincie ležiacej juhozápadne od Slovenska (v oblasti dnešného Zadunajska v Maďarsku). Tak sa vinič dostal k Dunaju, ktorý tvoril hranicu medzi Rímskou ríšou a  ostatným svetom (Barbaricom). Rimania tak dali na dlhé storočia základ európskemu a svetovému vinárstvu. Boli to opäť Rimania, ktorí ako prví vo vtedajšom svete povýšili víno na dôležitý konzumný nápoj. Dokonca ho konzumovali vo väčšom rozsahu ako neskôr v stredoveku. Rímskí občania, no najmä vojaci (príslušníci légií), pili víno takmer každodenné, zvyčajne po hlavnom jedle. Pili staré a „silné“ vína, preto ich riedili vodou. Konzumácia vína v rímskej spoločnosti dosiahla postupne významnú spoločenskú úroveň. Víno sa nepilo len tak „na divoko“ (barbarsky), ale v spoločnosti, kde zaznievali oslovenia suseda alebo širšej spoločnosti. Pilo sa v kúpeľoch, v spoločnosti patricijov, ale aj v palácoch za účasti najbohatších občanov Ríma, pri oslavách, či dišputách filozofov. Tu sa zrodila aj tradícia prípitkov. Prípitky, zdravice, príhovory a oslovenia spolu hodujúcich sazvyčajne končili slovami a želaním – bene tibi, bene te – dobre tebe, dobre ti, alebo jednoducho Vivas. Tak Rimanom, okrem dôležitej úlohy rozširovania vinohradníctva, vďačí dnešný svet aj za tradíciu oslovení a  prípitkov.

NA CESTE DO ĎALŠÍCH PESTOVATEĽSKÝCH REGIÓNOV SVETA

Tak ako Rimania v staroveku, ďalšími rozširovateľmi pestovania viniča od raného novoveku sa stali Európania, najmä obyvatelia najvýznamnejších vinárskych veľmocí – Francúzska a Španielska. Bolo to v čase zámorských objavov a vzniku koloniálneho systému. Ušľachtilý vinič sa dostal na americký kontinent. Niekedy po roku 1520 sa na území severnej a strednej Ameriky vysadili prvé odrody Vitis Vinifera L. Postupne tam nahrádzali domáci vinič – Vitis Labrusca. Tak sa napr. kvalitný vinič dostal až na západné pobrežie kontinentu do slnečnej Kalifornie, hoci najväčší rozmach vín z tejto oblastí začal až o niekoľko storočí neskôr. Do Afriky, najmä jej severozápadných častí, ho priniesli Francúzi, odtiaľ sa neskôr dostal na juh. Zásluhu na dnešných kvalitných vínach z Juhoafrickej republiky majú nepriamo Európania. Do Austrálie a na Nový Zéland – do tohto najmladšieho vinárskeho kontinentu, sa dostal vinič pomerne neskoro – až okolo roku 1800. Vína z tejto časti zemegule a aj z južnej Ameriky, alebo ako sa zvyknú nazývať „vína z Nového sveta“, sa stávajú vážnymi konkurentmi vín európskych vinárskych veľmocí. Tým sa akoby symbolicky uzatvára historicko – geografická anabáza putovania viniča do vhodných regiónov a stanovíšť na jeho pestovanie. V súčasnosti môžeme sledovať opačnú stránku pôvodného putovania a udomácňovania viniča. Kým predtým vinič putoval do nových lokalít vo svete, dnes naopak, kvalitné vína z týchto vinárskych krajín prichádzajú ako konkurenti do pôvodných vinárskych veľmocí a nútia európskych producentov produkovať vína najvyššej kvality.

Na obr. mozaika na budove v Ríme zo 4. stor.n. l., postavená v časoch Konstantina Veľkého,znázorňujúca zber a spracúnie hrozna

Tagy:6/2010